V živote sa človek nedorozumeniam nevyhne. Hovoríme obaja tým istým jazykom, no nie sme si schopní porozumieť. Je to deprimujúce. A ešte deprimujúcejšie je, keď sa to stáva v cudzom jazyku. Aj každodenné nákupy sa stanú zážitkami, ktoré sa po návrate dokola rozprávajú všetkým známym.

Napríklad taká kúpa hracích kariet v Číne. Až pri nákupe mi prišlo na um, koľko druhov kariet vlastne existuje. Najprv si mysleli, že splietam niečo o kreditnej karte. Po piatich minútach som predavačom konečne vysvetlil, že banka nie je to čo hľadám. Potom si mysleli že si chcem kúpiť SIM kartu. Aj to trvalo dlho, kým som pochopil, prečo ma stále vystrkujú von z obchodu a posielajú iným smerom. A ešte dlhšie kým som im vysvetlil, že SIM karta nie je to čo chcem. A tak išlo na rad herectvo. Začal som dokola opakovať slová “veľa kartičiek, veľa ľudí, hrajú sa” a sprevádzal to názornou ukážkou, ako sa karty držia, vyťahujú a hádžu na stôl. Po pár minútach herectva sme sa pochopili, ale to už sa celý obchod váľal smiechom.

Spolužiak si zas kupoval prípravok na umývanie podlahy. Ani po pätnástich minútach nebol schopný vysvetliť čo to vlastne chce. Predavačka len krútila hlavou. A tak mu nezostávalo nič iné, než si kľaknúť uprostred obchodu na kolená a začať jej akože umývať zem pod nohami. Ona na to s širokým úsmevom porozumenia ukázala na poličku vedľa a opýtala sa, či tá fľaška v úrovni jeho očí je to, čo hľadá. Aha ho, mohlo byť u umytú podlahu menej, keby sa lepšie pozrel.

Toto bolo naším každodenným čínskym chlebom. Ale niekedy sú aj zážitky z úplne iného vreca. Nemáte spoločný jazyk, ale vždy viete, čo ten druhý chce povedať.

S Dong Dongom som sa zoznámil keď som chodil po meste a hľadal niekoho s kým by som mohol trénovať. Čakal zrovna na autobus a na prvý pohľad bolo jasné, že je tanečník. Účes týčiaci sa pol metra nad hlavu, miesto typických čínskych čiernych vlasov tie jeho boli žlté. V ušiach náušnice, v obočiach a brade piercingy. Zobral ma na tréning a od toho dňa sa z nás stali nerozluční kamaráti. Učil ma čínštinu každý deň a bol to človek, ktorý mi vždy rozumel. Často krát bol mojím tlmočníkom. Rozprávať po čínsky tak, aby vám Číňania rozumeli je ešte ťažšie, ako rozumieť im. A tak som sa často stretával len s nechápavými výrazmi tváre.V takýchto situáciach som to isté vždy povedal Dong Dongovi a on to pretlmočil zo zlej čínštiny do dobrej čínštiny, aby rozumeli všetci. Vždy vedel čo vravím, aj keď som to reálne vôbec nevravel. A takýto vzťah mal aj so svojou priateľkou Ruskou. Keď sa spoznali, nevedela skoro vôbec po čínsky a on vôbec po rusky. Dohovárali sa len rukami, nohami. Fungovalo im to, ale za pár mesiacov musela ísť domov do Ruska. Odišla na rok a nemohli sa ani porozprávať cez telefón, lebo nevedeli jazyky. No nevzdali to. Aj tak spolu volali každý deň so zapnutým videom a slovníkmi na stole. Už sú spolu štyri roky, odchádza a prichádza, ale za tie roky si vytvorili vlastný jazyk. On sa naučil rusky, ona čínsky a hovoria zmesou oboch jazykov s prímesou angličtiny. Ono vlastne, to či si navzájom rozumieme niekedy vôbec nie je o jazyku.