Život sa rúti a aj my bežíme, aby sme boli čímskôr v cieli. Keď sa však človek zastaví a skúsi sa zamyslieť, kde sa nachádza a čím sa stal, môže zostať zaskočený. Človek vždy niečo chce, a sú naopak veci, ktoré nechce za nijakú cenu. Nechcel som byť tanečníkom. Nechcel som byť čínštinárom. Nechcel som písať.

Od malička som chcel robiť bojové umenia. No keďže nebolo kde, začal som tancovať breakdance. So zámerom zostať pri tom len dočasne. Nechcel som byť tanečníkom, chcel som byť Jackie Chanom. No dnes už viem, že Jackie Chan bude vždy len jeden a ja už osem rokov tancujem pod prezývkou Maugli v tanečnej skupine Quattro.

Vždy som mal rád Čínu, ale nikdy som čínštinu nechcel študovať, chcel som ju mať len ako koníčka popri inej práci. Myslel som si, že to, čo človek študuje, automaticky nemá rád. Aspoň tak mi to pripadalo na základnej a strednej škole. Rodičia na mňa tlačili, ale ja som tvrdohlavo odmietal. V tom čase som navštevoval kurzy čínštiny a jedného dňa k nám na hodinu prišiel Číňan. Začal sa s našou profesorkou rozprávať po čínsky a čuduj sa svete, ja som rozumel každé jedno slovo. Ako sa to stalo? Doteraz neviem, no bral som to ako znamenie. Študujem dnes čínštinu na vysokej škole a neviem si bez nej predstaviť ani deň.

Môj otec je spisovateľ. Moja mama je spisovateľka. Moja staršia sestra je novinárka. U nás v rodine sa skrátka píše. Mojím snom bolo zarábať milióny, a cez písanie som k nim cestu nevidel. Slohy mi na škole išli, aj básničky som písal, ale ako každý teenager, chcel som byť iný ako moji rodičia – v mojom prípade hlavne nie písať… No a už je to tu…